HRANICE

Najprv som bral pojem osobné hranice čisto len z fyzického hľadiska. Bol to pre mňa môj osobný priestor. Mal som kolegyňu, ktorá sa na mňa vrhala, rada sa objímala, nerešpektovala môj osobný priestor, bolo to pre mňa nepríjemné. Mal som ľudí v okolí, ktorých, keď som videl, tak som radšej šiel preč, lebo mi boli nesympatickí. Naopak, s priateľkou som nechcel mať hranice a chcel som, aby sme boli „jedno telo“… Moja povrchná predstava, že moja fyzická hranica je 1 m okolo mňa, týmto padla. Ale potom prišla otázka, čo je so mnou zlé a či som zlý človek, keď si hranicu posúvam, kedy chcem a ako chcem, voči komu chcem. Že nie som chlapom, keď si nestojím za jedným rozhodnutím, ale mením ho podľa vlastnej vôle.

Až pri tantre som sa k tejto téme vrátil, keď som si začal uvedomovať aj moju druhú stránku seba samého nielen fyzické, ale aj moje energetické a emočné telo. Došiel som na veľmi jasnú a presnú definíciu, že moja hranica je tam, kde pri jej narušení prichádza hnev a obrana.

Oveľa lepšie zvedomenie mi prišlo, keď som si to prirovnal k hraniciam štátu. Každý štát si chráni svoje územie. Dokonca vo vnútri spoločnosti nám hranice určuje zákon. Či už trestný, ktorý postihuje trestné činy, alebo občiansky, ktorý pomáha vytvárať zmluvy/vzťahy medzi ľuďmi, aby nevznikali spory a každá strana dodržala, k čomu sa zaviazala.

Vždy, keď sú hranice porušené (akékoľvek), prichádza hnev a ním obrana/útok. Ale nie je to zas tak jednoduché.

Ako sme my ľudia každý iný – malý, veľký, múdry, bohatý…. tak sú rozdielne aj krajiny. My ľudia tvoríme skupiny, kde jeden pomáha druhému. Jeden vyrobí niečo a druhý poskytne niečo iné. Funguje to aj medzi krajinami, a vtedy to neberieme ako útok na hranice, ale prechod cez hranice. Keď sme inými akceptovaní takí, akí sme, a obe strany sa dobrovoľne dohodnú na nejakom obchode alebo spolupráci, hranice nie sú porušené, a tým neprichádza ani hnev.

A máme právo s jednou krajinou mať lepšie vzťahy ako s inou. Tým, že sme rozdielni, si môžeme vyberať a určovať, s kým a čo budeme robiť, pokiaľ je to dohoda všetkých zúčastnených strán. Je to o akceptovaní druhej strany, o tolerancii a úcte voči nej a o rešpektovaní jej autonómie.

Ja sa v práve dosť zaoberám cestnou premávkou, aj v nej máme kopec zákonov, príkazov, zákazov, povolení. Nie je určená len jedna rýchlosť, ale mení sa od okolností, na diaľnici vyššia ako v meste, pri školách a nemocniciach pomalšia ako bežne v meste. Tak ako je autonómia medzi krajinami rozdelená hranicami, aj v cestnej premávke máme cesty, chodníky, cyklochodníky. Je veľmi populárne nadávať na vodičov, že sú arogantní a majú dávať prednosť a ustupovať zraniteľnejším. Čo si všímam a veľmi ma mrzí, na cyklochodníkoch vidím mamičky s deťmi a bežcov. Cyklistov na chodníkoch aj cestách. Keď sa v takých jednoduchých a zároveň bizarných veciach stráca tolerancia a každý si robí, čo chce, bez akceptácie druhej strany, je potom veľmi ťažké budovať si zdravé hranice voči iným a dodržiavať ich. Vidíme to aj vo veľkej politike a vojnách, ktoré sa stále vedú. 

Jeden ľudský paradox je, ako sa väčšina ľudí nechce hádať a chce byť s každým zadobre. Krásnou metaforou je príklad vojny. Keď začal Hitler vystrkovať rožky, len aby nebol konflikt, tak sa mu robili ústupky. Venovala sa mu časť Československa, len aby nebol konflikt, ktorý bol neodvrátiteľný, lebo Hitler bol agresor. Novodobo Rusko anektovalo Krym, a tiež sa s tým nič nerobilo, len aby nebol konflikt. Ja som tak vo svojom živote tiež veľakrát reagoval, a len aby bol „pokoj v rodine“, som si nechal pošliapať svoje hranice pre „vyššie dobro“. To z mojej sebalásky uberalo a uberalo, až som hranice nemal a veľmi veľa ľudí ma zneužívalo. Tým sa moje hranice posúvali a bral som ich útoky na seba ako samozrejmosť a súčasť života.

Tantrou som začal spoznávať svoje hranice, moje fyzické hranice, moje emočné hranice. Čím viac budujem svoju sebalásku, tým viac som schopný sa sám za seba postaviť a v prenesenom slova zmysle ísť do konfliktu pre vlastnú ochranu. Ale tým nielen budujem hranicu sebe, ale dávam zrkadlo aj útočníkovi, že to, čo robí, je neprípustné a má problém so svojimi hranicami, keďže porušuje tie moje.

Hranice máme všetci, u každého sú inak položené, a len navnímaním a vedomým životom ich môžeme spoznávať u seba aj u iných. Keď navnímame hnev alebo smútok, je to väčšinou porušenie našich hraníc. Otázkou však je, či sú tie hranice zdravé. Tak ako si jedna časť ľudí myslí, že Rusko porušilo hranice Ukrajiny a chcú ju „zachraňovať“ pred niečím. Tak si druhá časť myslí, že Rusko si chráni svoje hranice pred NATO a Amerikou.

Aj keď obe strany majú pocit porušenia svojich hraníc, len jedna krajina je napadnutá a bráni sa. Druhá ma pocit porušenia len z budúcej predstavy, čo by sa mohlo stať.

Tak isto to máme aj my, ľudia, veľakrát chceme niekomu pomôcť aj napriek tomu, že o pomoc nežiada. A keď sa nespráva podľa našich očakávaní, sme v hneve, útočíme, lebo sa domnievame, že to vieme lepšie ako on a chceme ho zachrániť/zmeniť.

Pri tantra masáži ti vytvorím pevné hranice a bezpečný priestor, keď sa rozhodneš spoznávať seba. Prijmem ťa presne takú, aká si – výnimočnú. A s tvojím dovolením ťa vedomým dotykom a vedomým dychom prevediem sebapoznaním a uvedomením si svojich hraníc.

Prajem ti krásny deň plný vlastnej autonómie a jedinečnosti, bez zásahu iných do tvojich hraníc.

Tommee