ROBME VECI S ĽAHKOSŤOU

Prečo sú pondelky pre väčšinu z nás také ťažké? Dokonca máme v kalendári BLUE MONDAY – najdepresívnejší deň roka. 

Historicky ľudia pracovali v remeslách (povolanie), ktoré dedili od rodičov, od detstva sa motali pri rodičoch a remeslo sa na nich „nalepilo“. V produktívnom veku už bolo jednoduché v tom pokračovať a vykonávať ho. Pracovali aj cez víkendy, ale mali voľno počas zimných mesiacov a užívali si plody svojej práce.

V dnešnej dobe robíme našu prácu prevažne kvôli výplate, aby sme zaplatili nájom a kúpili si jedlo, ako preto, že nás to baví alebo napĺňa. Veľakrát ani nevidíme plody našej práce.

Počas výmenného obchodu sa hodina na farme rovnala hodine šitia topánok a hodine kováča. Dnes IT-čkar so strednou má 5-násobne vyšší plat ako vysokoškolsky vzdelaná ekonómka, čo robí účtovníctvo v korporácii. Nielenže pracovné oblasti sú zvláštne oceňované, dokonca tu stále mame aj rodovú nerovnosť medzi ženami a mužmi pri rovnakej náplni práce. Je to smutné a nespravodlivé. Potom vôbec nie je čudné, že vstať v pondelok a ísť pracovať je namáhavé a rátame hodiny a minúty, kedy už pôjdeme domov. Z tej frustrácie si potom robíme radosť kupovaním topánok, elektroniky, nezdravého jedla… aby sme si aspoň na chvíľku „dobili batérie“ a vedeli sa opäť vrátiť do práce.

Šťastie pracovať vo svojom hobby je dnes výnimočná vec. Naše hobby alebo talent vyvoláva flow, ktorý je v podstate prežívanie daného okamžiku v radosti a naplnení. Najlepšie je to vidieť u detí. Bez kontroly a očakávania sa vedia pohrúžiť do hry alebo učenia (len toho, čo ich baví). Je to doba, kedy strácajú pojem o čase, je to ich vášeň. V našom hobby/flow sme práve tu a teraz, v prítomnom okamihu, neriešime okolie ani čas – tvoríme.

Byť vo flow je veľmi tantrické. Vtedy sme vo svojom strede, sme zameraní na seba a tvorbu, z ktorej srší pozitívna energia. Rozvíja našu sebaúctu. Keď máme úctu k vlastnému produktu, sto percentne máme aj úctu k iným a ich práci. (To sa môže vytratiť, keď sme len napríklad úradníci v korporácii a naša náplň práce je len niečo opakovať bez videnia výsledku alebo hodnoty našej činnosti pre firmu.)

Japonci to nazvali IKIGAI („tajomstvo dlhého a šťastného života“).

Má 4 piliere:
– práca na tom, čo miluješ,
– tvoj produkt/talent svet potrebuje,  
– si v tom dobrá, a samozrejme, že
– je to zaplatené.

Takí farmári, remeselníci v tom podľa mňa žili prirodzene. Robili niečo, v čom boli dobrí, lebo sa to naučili od svojich rodičov. Boli to produkty, ktoré svet – alebo dedinčania potrebovali, a samozrejme, že im za to aj zaplatili. Predpokladám, že svoju prácu aj milovali. Alebo aj nemilovali, ale tým nežili IKIGAI a nemuseli byť úplne šťastní. Dnes poznám veľa ľudí, ktorí nemajú splnený ani jeden tento bod, patril som medzi nich. Nemilujú svoju prácu, lebo v nej ani nie sú dobrí, keď je to divná pozícia v korporáte, nevedia, či ich výsledok je prospešný pre svet a ľudí, nehovoriac, že peňazí nikdy nie je dosť.

Môj bežný deň bolo ráno sa vytočiť dopravou v meste. Prísť do práce, ktorú nemám rád, robiť veci, ktoré nemám rád, trpieť manažérov. Z 30-minútového obeda bola 10 min. cesta. 10 min. čakanie v rade a rýchlo do seba nahádzať menučko. ktoré mi ani nechutí. Vždy nejaká nudná byrokracia a poobedný hnev na poobedňajšie zápchy. Doma sa postarať o domácnosť (zatiaľ bez detí) a unavený, sklamaný zo všetkého si ešte vypočuť od partnerky, že sa nestarám o nič. V takom prostredí nikdy nebol priestor pre flow. Nejakú tvorbu a pozitívnu energiu ale zastúpilo, aspoň na tu danú chvíľu bolo nejakým sitkom, kúpenie si nejakej veci alebo oblečenia, na ktoré som do pár dní zabudol a stratil v skrini.

Tantrou prišlo spomalenie. Zvedomenie si môjho života. Uvedomenie si plytvania časom, peniazmi emóciami na veci, ktoré aj tak neovplyvním. Môžem zmeniť len vlastný prístup a vlastné správanie. Už len tantra masáž, keď som spravil prvý krok mimo komfortnej zóny, a to nájsť si čas (lebo v tej únave nikdy nebol) a vyčleniť na to peniaze, bolo terapeutické. Bolo to o mne a mojej potrebe. Postaviť sa za seba. Celá masáž bola o mne, o mojom tele a mojich pocitoch. Moje vnímanie sveta už nebolo, že každý/všetci môžu za moje nešťastie, ale prišlo vnímanie, čo ja môžem spraviť pre svoje šťastie. Postupne odznievali očakávania mať dom pri vode. Lebo ani ten dom, ani tá voda ma nespravia šťastným. Tak ako ma nespravilo šťastným nové auto, nová telka, nové oblečenie. Šťastným ma teraz robia aj tie najdrobnejšie pôžitky. Keď si vychutnávam dobré jedlo a doprajem si ho dlhšie prežúvať, vnímať chuť, textúru, vôňu. Som vo flow a meditácii. Neriešim okolie ani čas, ale svoju potrebu, a užívam si tú úžasnú chuť. Aj šoférovanie v zápchach začalo mať iný význam. Neprichádza hnev, že meškám a cezpoľní vyšli do ulíc a nevedia šoférovať (áno, aj také posudzovania som mal). Teraz si všímam ľudí na zastávkach, budovy a meditujem a rozjímam, ako sme technologicky pokročili, akí sú ľudia rozdielni (v tom najlepšom zmysle slova). Aká úžasná vec je mať auto. Aj keď v meste stojím. Pomohol som s ním už veľa ľudom odviezť náklad, pomôcť presťahovať sa, ukryť pred zimou a dažďom, odviezť na dovolenku…

Preto ti rád vytvorím bezpečný priestor, aby si aj ty mohla navnímať samu seba. Svoju ľahkosť bytia. Aby si mohla vnútorne nacítiť, čo je tvoj flow. V čom máš svoj talent. Aby mohla tvoja sebaláska rásť a aby sa ti darilo v živote.

Tommee